[Viac o autorke]
[Mohlo sa to skončiť aj inak]
[Básnická tvorba]
[Obľúbené vtipy]
 

Zoznam poviedok
[Darček pre mamu]
[Dovolenka ako sen]
[Drahé korčule]
[Falošný úsmev]
[Hudba v srdci]
[Kvetinka v sivom pekle]
[Micka a havko]
[Nebezpečné stretnutie]
[Pozoruhodný prázdninový príbeh]
[Spomienka na rodinný výlet]
[Šťastný život s mužmi]
[Znamenie vášne]

Falošný úsmev

Uf, to lyžovanie ma veru riadne vyčerpalo,“ oznámila Judita manželovi a dcérke Alenke. Ešte raz sa spustím a potom vás pozvem na horúcu čokoládu so šľahačkou.“ Postavila sa na okraj kopca. Kvôli hlasnému rozprávaniu návštevníkov lyžiarskeho strediska nepočula slabé dunenie, ozývajúce sa z protiľahlého vrchu. Prudko sa odrazila palicami a zdolala náročnú trať. Tvár sa jej rozjasnila úsmevom víťaza. Pozrela smerom nahor, na vrchol vysokého kopca. Ľudia, ktorých uvidela, sa podobali trpaslíkom z rozprávky o Snehulienke. Judita pozorovala ich pohyby. Utekanie, sácanie sa, padanie do snehu, vstávanie, či pokojné prechádzanie sa. Občas začula detské výskanie. No zrazu... V tesnej blízkosti, za chrbtom mladej ženy, sa ozval nepríjemný zvuk. Hlučné dunenie, ktoré radostné výkriky detí ihneď prerušilo.

„To snáď nie!“ ozval sa pri Alenke akýsi muž. „Lavína! Dobre, že naše deti nebaví lyžovanie!“ povedal manželke s úľavou v hlase.

Lavína. To slovo sa do Alenkinho srdca bolestivo zabodlo. Lavína.. Desaťročnému dievčaťu sa skotúľala po líci slza. Otec išiel nedávno do bufetu, ach mami, ja sama ti nepomôžem. Bezradne stála na kopci a z očí jej tiekli slzy. Ľudí, ktorí sa jej prihovárali, vôbec nevnímala.

Judita veľmi dobre vedela, čo bude po hrôzostrašnom dunení nasledovať. Rýchlo k lanovke! poradil jej zdravý rozum. Po mierne zľadovatenom snehu sa posunula niekoľko metrov. Už sa takmer dotýkala kovovej tyče.„Vďaka bohu, som zachrá...“ Zrazu sa jej šmykla ľavá lyža a ona spadla. Na snehu sa objavili kvapky krvi. Judita si zranený nos vôbec nevšímala. „Teraz sa mi to určite podarí,“ zašepkala. Opäť sa posunula a natiahla ruku.

Jej desaťročná dcéra ešte stále nebola schopná povedať jediné slovo. Hrdlo mala stiahnuté a každú chvíľu smrkala. Zúfalé dievča nebolo jediným svedkom, hľadiacim na rútiacu sa masu snehu. Napätie v ľuďoch narastalo. Všetci videli, ako na ženu pod kopcom siaha smrť. Ale nikto nemohol tej nešťastnici pomôcť. Judita sa prstami dotkla kovovej tyče. V tej chvíli ju obklopila studená tma.

„Och nie, mami, pro-, pro-, prosím niééé!“ zúfalo vykríkla Alena a hodila sa do mrazivého snehu. „Niééé, prečo, prečo, prečo?“ vrieskala, zlostne rozhadzujúc okolo seba sneh.

„Alenka, postav sa,“ začula vzápätí trasúci sa otcov hlas, „zavoláme horskú službu. Videl som dvoch záchranárov v bufete.“ Dievča si pretrelo mokré oči a svoju drobnú rúčku vložilo do otcovej pevnej dlane. Približne v tom čase, keď sa lekári pokúšali zachrániť Juditin mladý život, sa v hlavnom meste rozvádzal jeden manželský pár. Súdny proces bol pre tridsiatničku Ivetu mimoriadne nepríjemný. Tie odporné, zákerné otázky manželovho obhajcu! Bodali ju priamo do srdca a otvárali nezahojené, bolestivé rany. Odpovedala na všetky. Rozprávala pomaly, dôrazne a napriek vnútornému rozpoloženiu sa jej hlas ani raz nezatriasol. Po ukončení rozvodového konania sa muž prenikavo pozrel bývalej manželke do očí. Ivetino srdce stisla ľadová ruka strachu a odporu. Na toho zákerného diabla v putách určite nikdy nezabudne.

„Ja som s tebou a so Soňou neskončil! My sa znova stretneme a potom vás už nikto nezachráni!“ oznamoval jeho šialený pohľad. Žena mlčky objala desaťročnú dcéru Soňu a obe vyšli zo súdnej siene.

„Ako si dopadla? Rozviedli vás? Už ten darebák sedí? Ako dlho ostane v base?“ privítali mladú ženu kolegyne na druhý deň. Iveta ich stručne poinformovala. Nasledovný príval viet rázne prerušila.

„Ďakujem za podporu, ale zatiaľ o tom nevládzem viac hovoriť.“

V ten deň navštívilo reštauráciu množstvo hostí.Vďaka kuchárskemu umeniu Ivety a jej kolegýň boli všetci s kvalitou objednaného jedla spokojní.

Ukecaná Soňa mala v škole opäť hlavné slovo. Takmer všetky decká zvedavo počúvali spolužiačkin príbeh. Poznámky dvoch nesympatických chalanov:

„Ty chudera, tvoj foter zhnije v base! Ha, ha, ha a kdeže máš otecka?“ si nevšímala. Chalani napriek tomu s urážkami neprestali. A ten ich odporný, škodoradostný smiech!

„Okamžite obaja sklapnite!“ zaznel tretí chlapčenský hlas. „Vám nestačilo včerajšie stretnutie s mojim bratom?“ Zamračení provokatéri si sadli do svojej lavice a pustili sa do hrania kariet. Soňa venovala záchrancovi zvodný úsmev – ktorý odpozorovala zo seriálov pre mládež – a pokračovala v rozprávaní. Na svoje okolie pôsobila bezstarostným dojmom. Akoby nepríjemné zážitky nezanechali v jej duši žiadne stopy. Ustavičnou veselosťou, zvonivým smiechom a občasným rozprávaním vtipov sa snažila zakryť smútok a depresie, ktoré prežívala od svojich štyroch rokov.

Vtedy sa jej otec začal často pozerať na dno pohárika. Neskôr na dno fľaše. Po nejakom čase stratil zamestnanie.

U Ivety sa ani rok po rozvode neprejavila optimistická stránka povahy. Napriek pravidelným psychologickým terapiám, ktoré začala navštevovať v čase manželstva. V ten večer, keď sa muž prvý raz vrátil domov poriadne opitý a rozlámal detskú stoličku v kuchyni, sa Ivetino správanie obrátilo o stoosemdesiat stupňov. Mladú ženu, v okolí známu zmyslom pre humor a radostným vnímaním sveta, začali prenasledovať depresie a čierne myšlienky.

„Mami, čo ťa trápi?“ spýtala sa Soňa ktorýsi večer, keď Iveta tretíkrát smutne vzdychla. Žena si sadla k dcére bližšie a bez jediného slova ju objala.

Prešli ďalšie mesiace. Iveta stále nemala záujem zoznámiť sa s nejakým mužom. A Soňa tak veľmi túžila vyrastať v kompletnej rodine! Áno, ja to urobím! zaumienila si v jeden daždivý jesenný večer. Nájdem mame perfektného muža a mne skvelého otca. Usmiala sa na svoj obraz v zrkadle a vyšla z kúpeľne.

Dva roky od Juditinej tragickej smrti v zasnežených horách ubehli ako voda. Alenin smútok pretrvával. Zmocňoval sa jej hlavne počas dlhých zimných večerov, keď otec pripravoval materiál pre redakciu a ona si prezerala rodinné fotografie. Vždy keď siahla po veľkom sivom albume, vedela, že sa rozplače. Napriek tomu ju stále niečo nútilo hľadieť na fotky a spomínať. S otcom, ktorý sa tiež nemohol zbaviť žiaľu a spomienok na milovanú manželku, si výborne rozumela. Lenže šikovné ženské ruky občas chýbali. Andrej sa rozhodol pre kurz varenia. Pri siedmej návšteve si uvedomil, že v kuchyni neurobí veľkú kariéru.

S prípravou pohostenia na dcérkine narodeniny mu našťastie ochotne pomohla jeho mama. Oslávenkyňa prijala darčeky s kamennou tvárou.

„Všetkým vám srdečne ďakujem,“ povedala nevýrazným hlasom. Do rozhovoru o jedle, dovolenke, športe a politike sa vôbec nezapojila. Sedela v kresle ako tichý pozorovateľ.

„Aj mne tvoja mama veľmi chýba,“ prihovoril sa otec Alenke po odchode návštevy. „Možno si teraz pomyslíš, že som sebecký, ale zajtra chcem podať zoznamovací inzerát.“ Dievča mlčky súhlasilo. Otec ho pohladil po vlasoch a vrátil sa do svojej pracovne.

Na inzerát so značkou rodinné šťastie zareagovalo niekoľko čitateliek. Andreja a jeho dcéru najviac zaujala tridsaťpäťročná žena s príťažlivým hlasom. Jarmila z Ružinova – tak sa neznáma predstavila do telefónu – sa vo voľnom čase venovala rovnakým záľubám ako Andrej. Cestovaniu, zimnej turistike, fotografovaniu. Nasledujúci víkend, v nádhernú slnečnú nedeľu, sa všetci traja stretli v Starej tržnici. „Tak čo, splnila tvoje očakávania?“ spýtal sa Andrej, keď na blond prefarbená kráska ľahkým krokom odišla. „Podľa môjho názoru je celkom sympatická.“

„Áno, snažila sa pôsobiť sympaticky. V skutočnosti je namyslená, egoistická, falošná a usmieva sa ako šľapka!“ Alena úsmev napodobnila. „Možno vykonáva najstaršie remeslo!“

„Zaplatím prosím,“ kývol Andrej na čašníka, keď sa hostia začali zvedavo obracať k ich stolu.

Po návrate domov poriadne dcére dohovoril.

„Viem, že nijaká ďalšia žena ti mamu nevráti. Ale tvoje slová... Tvoje poznámky v kaviarni...“

„Prepáč mi za ten trapas,“ vyrieklo dievča šepkajúc. „Ale ako mamu by som ju nechcela. Hneď pri prvom pohľade do jej očí som vedela, čo je zač. Predo mnou nikto,“ slovo nikto zdôraznila zvýšeným hlasom, „svoj pravý charakter neutají. Mám ten dar.“ Pobozkala otca na líce, vrátila sa do detskej izby a začala surfovať po internete. „Konečne som to našla!“ potešila sa o niekoľko minút.

Pri obkresľovaní strihu na dievčenské nohavice vyrušilo Ivetu zvonenie mobilu. Pozrela na display. Úplne neznáme číslo. Hlas, ktorý sa ozval na druhej strane linky, patril dievčaťu vo veku jej dcéry.

O tri dni sa Iveta, Andrej a ich dvanásťročné ratolesti stretli v útulnej kaviarni blízko centra.

„Iveta vyzerala dosť nesmelá,“ poznamenala Alena pri večeri. „Ale určite dokáže byť dobrou a starostlivou mamou.“ Otec súhlasil.

Po dvoch mesiacoch si Iveta a Andrej v miestnom úrade povedali svoje áno a trojizbové byty vymenili za jeden štvorizbový. Ušetrené peniaze im umožnili splnenie dávneho sna. Návštevu záhadného ostrova Sicília, presláveného mafiou a sopkou Etna. Hlavne Soňa bola zvedavá na driemajúci vulkán, na bdejúceho sivého obra. Chodník, vedúci k nemu, jej nadšenie prekazil.

„Fuj, toľko popola!“ vykríkla zhnusene. „Ja si nemienim zašpiniť tenisky!“ Rodičov a nevlastnú sestru počkala v neďalekej reštaurácii. Starší manželský pár zo zájazdu, čo si dievčinu zobral na starosti, bol z jej ustavičného rozprávania po chvíli unavený. Soňa nestíchla ani po návrate rodiny. Takmer celú cestu autobusom do rekreačného strediska zneli jej zvedavé otázky:

„Ako to tam vyzerá? Urobili ste fotky? Koľko ľudí ste stretli? Nebolia vás nohy?“

S pobytom pri mori boli všetci spokojní. Iveta sa nádherne opálila a vďaka sviežemu morskému vzduchu jej ustúpila alergia. Alenka a otec hrávali s ďalšími návštevníkmi pláže volejbal a Soňa si všímala tmavovlasých talianskych chlapcov. S jedným sa spoznala bližšie a prežila s ním detskú prázdninovú lásku. Pri rozlúčke mali obaja oči mokré od sĺz.

„Škoda, že je zďaleka,“ poznamenala Alena na letisku. „Určite by ste si aj naďalej výborne rozumeli. Vypýtala si si jeho adresu?“

„To by bolo zbytočné,“ vzdychla Soňa. „Musím na neho zabudnúť.“ Viac nechcela o talianskom kamarátovi počuť jediné slovo.

Od osudného stretnutia cez internet prešlo sedem rokov. Iveta získala miesto prevádzkarky v luxusnom hoteli, Andrej ako úspešný fotograf precestoval veľa krajín sveta a dievčatá začali študovať na Vysokej škole ekonomickej. Hneď v prvý deň sa Soni zapáčil študent vyššieho ročníka. Vysoký chalan s tmavými, zvlnenými, trochu dlhšími vlasmi ju priam magicky priťahoval. Z jeho strany vycítila taký istý záujem. S milým úsmevom ho pozvala na rande. Z hlučnej kaviarne sa pobrali do Borisovho bytu. Iba neónovo sfarbené rybičky, plávajúce v akváriu, boli svedkami prudkej vášne.

Po štyroch týždňoch predstavila Soňa priateľa rodičom a sestre. Alene stačilo na spoznanie skutočného chlapcovho charakteru niekoľko sekúnd.

„Je to v pohode,“ usmiala sa na nevlastnú sestru po návštevníkovom odchode. „Borisa ti môžu všetky dievčatá závidieť.“

Jej sa páčil iný typ. Chalani s vyšportovanou postavou a vlasmi ostrihanými nakrátko. Svojho priateľa spoznala začiatkom jari, keď sa so spolužiačkou vybrala zahrať si bowling. Kamarátky sa postavili pred dráhu. Onedlho vošli dovnútra dvaja chlapci. Ten nižší Alenu vôbec nezaujal. Rozmaznaný mládenec, zvyknutý na jednanie vo vatičke. No jeho spoločník! Vysoký chalan v krátkom športovom účese, z ktorého vyžarovala sebadôvera a odvaha. Podobá sa na speváka zo skupiny Oasis, pomyslela si Alena a vrátila sa k hre.

„Naučím ťa to,“ prihovoril sa Richard Alene po nevydarenom šiestom hode. Neskôr pri posedení v kaviarni jej navrhol ďalšie stretnutie. Dievča súhlasilo. Áno, on je ten pravý, potvrdilo si svoju domnienku pri ďalšom pohľade do chlapcových očí.

Po kvitnúcej jari a horúcich letných prázdninách oslávili Soňa a Boris rok spoločného vzťahu. Boris bol prvý mládenec, s ktorým dievčina vydržala tak dlhú dobu. Pred Vianocami oznámila rodičom a sestre dôležitú vec.

„A nechceš s tou svadbou počkať po skončení školy?“ snažila sa ju prehovoriť mama. Soňa však svoje rozhodnutie tvrdohlavo obhajovala.

V oboch rodinách sa začali potrebné prípravy. Parádnica Soňa si vyskúšala niekoľko šiat. Až s desiatym modelom bola úplne spokojná. Boris prežíval najšťastnejšie obdobie. Avšak týždeň pred svadbou nastal v jeho živote desivý zlom.

Vtedy sa Soňa vybrala do drogérie v Tescu. Pred regálmi s holiacimi potrebami zbadala príťažlivého muža. Stál tam a pomaly si prezeral ponúkaný tovar. Soňa nemohla od neho odtrhnúť pohľad. Muž na ňu s úsmevom pozrel a ona pocítila mierne vzrušenie. Keď ju pozval na kávu, ihneď súhlasila.

V sobotu čakalo Borisa obrovské sklamanie.

„Nie, nevydám sa za neho,“ vyriekla Soňa pevným hlasom. Jej slová prenikli do chlapcovho srdca sťa otrávené šípy. Takmer stratil dych. „Mám právo na slobodné rozhodnutie,“ pokračovala Soňa, obracajúc sa na odchod.

„Ty si sa zbláznila?“ spýtala sa Alena prekvapene. „Vôbec ťa nezaujíma, ako sa teraz Boris cíti?“ Dievčina sa na nevlastnú sestru pohŕdavo pozrela a vyšla na ulicu. Za rohom budovy, v Mazde so striebornou metalízou, na ňu čakal muž z Tesca. Mladú nevestu na úteku dohováranie rodičov a sestry ani trochu nemrzelo.

„Viete koľko Matúš zarába?“ bránila sa kritike. „Okrem toho má super auto a nádherný rodinný dom so saunou, bazénom a tenisovým kurtom. A Boris? Iba úbohý dvojizbový byt, zariadený ešte úbohejším nábytkom. Prosím ťa Alenka,“ otočila sa k sestre, „Prestaň byť konečne naivná! V dnešnom svete nie je dôležitá láska, ale peniaze!“ Všetci mali veľkú chuť na tie slová zareagovať. Večeru však dojedli mlčky. Nasledujúcu nedeľu, keď sa slnečné lúče lenivo dotýkali zeme, pozvala Soňa svoj nový objav na návštevu. „Predstavujem vám Matúša,“ povedala rodičom sediacim v obývačke. Mladý muž pôsobil sympaticky a inteligentne. Sonini rodičia si ale nevšimli, že jeho duša ukrýva zvláštne tajomstvo. Onedlho vkročila do izby Alena. Muž, sediaci v kresle, položil šálku kávy na stôl, mierne zdvihol kútiky úst a pozrel sa na prichádzajúcu.

„A to je moja nevlastná sestra Alena,“ predstavila Soňa priateľovi ďalšieho člena rodiny. Preboha, len to nie! zhrozila sa dievčina pri pohľade do chalanových očí. Ten jeho falošný úsmev! Návštevník jej pomaly podal ruku a ona zbledla. V tom stisku bolo čosi hrôzostrašné. Utrela si z čela kvapky potu a vytratila sa z miestnosti.

„Už počítam,“ skríkol osemročný Erik a obrátil sa k stene paneláku. „Raz, dva, tri,...! Decká sa rozbehli hľadať skrýše. „Tak ja idem!“ zakričal chlapec o chvíľu. Kamarát, ktorého našiel vo vedľajšej bráne, ho v počítaní vystriedal. Erik sa pobral do svojej tajnej skrýše.

„... štyridsaťpäť, štyridsaťšesť, štyridsaťsedem,...“ pokračoval kamarát. Zrazu bol jeho detský hlások prerušený hrozným vreskom, ozývajúcim sa z parku.

„To je, to je, to je hro-hrozné!“ ledva dostal zo seba Erik. Celý sa triasol a v očiach mal mŕtvolný strach.

„Čo sa stalo? Čo si videl?“ dozvedali sa kamaráti. Erik bol stručný. A zdesení, poblednutí chlapci sa rozutekali domov.

O hodinu sa na miesto činu dostavili policajti. Nasledujúci deň všetky noviny informovali o beštiálnej vražde, ktorej obeťou sa stala mladá žena. Vrah nezanechal pri svojej „práci“ jedinú stopu. Na výzvu v médiách sa neohlásil žiadny svedok.

Aj po druhom násilnom čine zmizol páchateľ bez stopy. Žiadne odtlačky prstov, ani jediný vlas a všetka krv, ktorá okolo mŕtveho tela dievčaťa vytvorila červenú zapáchajúcu mláku, patrila obeti. Nepozornosť násilníka pri ďalšej zákernej vražde – tým istým spôsobom – vniesla do neúspešného vyšetrovania svetlo nádeje. Potrebný dôkaz, zopár zaschnutých kvapiek krvi, sa nachádzalo na pravom rukáve košele obete, tesne okolo gombíka.

Hrozný nález objavil mladý športovec pri polozrúcanej budove blízko Patrónky. V tom momente sa obsah jeho žalúdka ocitol na zemi. Mladík stál ešte niekoľko sekúnd v predklone a potom... Začul akýsi zvuk. Polohlasné praskanie konárov. To je určite vrah! pomyslel si prestrašene. To je určite vrah, musím rýchlo zmiznúť! Zhlboka sa nadýchol sviežeho vzduchu, nabral zvyšné sily a utekal preč. Túlavá strakatá mačka si lenivo ponaťahovala kostru a nahlas zamniaukala.

Nešťastná obeť, tmavovlasá dvadsaťročná dievčina štíhlej postavy sa v osudný deň náhodne stretla s Borisom v centre mesta. Po radostnom zvítaní sa:

„Ahoj, ako sa ti darí? Nevidel som ťa už dva roky,“ a

„Vďaka, mám sa vynikajúco, počula som, že študuješ na Ekonomickej univerzite,“ sa rozhodli pre prechádzku v prírode.

„Máš chuť na jablko?“ spýtal sa Boris bývalej spolužiačky z gymnázia, keď prišli k prvým lavičkám.

„Áno, veľmi rada sa ponúknem,“ odvetila kamarátka. Boris siahol do bočnej kapsy ruksaku.

„Najprv ti ho obkrájam,“ pokračoval, vyberajúc vreckový nožík. „Šikovnosť, neopúšťaj ma!“ zahlásil onedlho. „Máš prosím ťa nejaký obväz?“ obrátil sa ku kamarátke. Porezal som sa.“ Dievčina mu podala náplasť. V tej chvíli štyri kvapky krvi zo zraneného Borisovho prsta dopadli na rukáv fialovej spolužiačkinej košele.

„To je v poriadku,“ zareagovala po Borisovom ospravedlnení sa. Po krátkej prestávke pokračovali v ceste. Keď zapadlo hrejivé slnko, ocitli sa neďaleko polozrúcanej budovy.

„V skorých ranných hodinách bola pri Patrónke nájdená ďalšia obeť,“ zahlásil večer v televíznych správach moderátor. Nasledoval záber na znetvorené telo mladej ženy. Ľudí v meste, hlavne mladých žien, sa zmocnil strach. Ktorú si ten šialenec vyberie nabudúce? Kto bude ďalšou obeťou toho šialeného psychopata? Na ktorú nešťastnicu si počká v nejakom tmavom zákutí, znásilní a potom kruto pripraví o život? Iba Alena poznala desivú pravdu. Iba ona vedela, kto posiela dievčatá a ženy na druhý svet.

„Odlietam s Matúšom na víkend do Zürichu,“ zahlásila Soňa jedného dňa po návrate z rande. Alena silno zbledla a musela sa chytiť chladničky.

„Soňa prosím ťa, vykašli sa na neho. On je...“ Soňa nereagovala. Jej myšlienky patrili mladému, príťažlivému, bohatému, vášnivému mužovi.

Alena, v snahe zabrániť plaču, si začala rýchlo hrýzť spodnú peru. Keby tu tak boli rodičia! Prečo museli akurát včera odcestovať na Šumavu? Onedlho pocítila v ústach sladkastú chuť krvi.

Hrôzostrašné predstavy ju neopustili ani v noci. Vo sne videla falošného Matúša s ostrou sekerou a nevlastnú sestru, priviazanú o stoličku. Vyškierajúci sa bastard kráčal pomaly k vystrašenému dievčaťu... Alena vykríkla a prudko sa posadila. Elektrický budík vedľa postele ukazoval 3.15. Alena zavrela oči. Lenže nepríjemné obavy jej nedovolili zaspať. Vás také veci netrápia, vyriekla polohlasne, keď za oknom začula štebotajúce drozdy. Celý víkend prežila v strachu a depresiách. Už nech je nedeľa večer, želala si zúfalo.

„Som celá, zdravá, spokojná – boli to úžasné romantické chvíle!“ informovala ju Soňa, keď položila cestovnú tašku v predsieni na zem.

„To ma teší,“ odvetila Alena. „Ale nevidíš, že Matúš sa pred ostatnými ľuďmi pretvaruje? Vieš vôbec, aký je v skutočnosti?“

„Prestaň si konečne vymýšľať,“ zahriakla ju Soňa nahnevane. „A už nechcem o Matúšovi počuť jediné záporné slovo!“ Týždeň po návrate zo Švajčiarska sa k priateľovi nasťahovala.

O osem dní, počas ktorých Alenu prenasledovali silné obavy o nevlastnú sestru, bolo v hustých kríkoch parku nájdené ďalšie znetvorené telo mladej ženy. Neznámy páchateľ postupoval tým istým spôsobom – čítala Alena v novinách. Najprv svoju zúfalo sa brániacu obeť znásilnil... Alena nebola zvedavá na zvyšok článku. Bezmocne si položila hlavu na stôl – pri čítaní neradostnej správy ju totiž opustili všetky sily – a začala si rýchlo hrýzť spodnú peru. Teraz však smútok zvíťazil. Alena odhodila noviny s rozmočenými písmenkami na koberec, podoprela si bradu rukami a v tej chvíli sa rozhodla. Pôjdem na políciu! Viem predsa, kto je vrah! Poznám dobre toho šialeného psychopata! Lenže na vyšetrovacom úrade nikto jej zázračnej schopnosti neveril. Všetci na ňu pozerali ako na blázna.

O dva týždne navštívil chlapov v uniformách starší muž. Policajti okamžite vyštartovali na miesto činu. Tentokrát bol páchateľ príliš neopatrný. Pri mŕtvom tele peknej mladej ženy zanechal odtlačky prstov a tri tmavohnedé zvlnené vlasy.

To nie je pravda, zhrozila sa Alena, keď otvorila v stredu noviny. To nie je možné, určite došlo k omylu! „Vidíš, Matúš je nevinný,“ zahlásila sestra víťazoslávne. „Tie tvoje schopnosti! Rozprávky pre malé deti!“ Alena mlčala. Musím Borisa varovať! preblyslo jej hlavou. Chlapec však telefón nezdvihol ani o jedenástej v noci. Jeho mobil ustavične hlásil:

„Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr prosím.“

Ďalšie ráno sa pred bytom nič netušiaceho chlapca objavili policajti. Zvonili, klopali, búchali. Zbytočne. Rozhodli sa dvere vyraziť. Po neúspešnom hľadaní – s odistenými zbraňami v rukách – sa za Borisom pobrali na univerzitu. Keď mu nasadzovali putá, spolužiaci od úžasu takmer nedýchali.

Vyšetrovanie odporných násilných činov, ktoré vniesli do myslenia ľudí smútok, strach a túžbu po pomste, netrvalo dlho. „V správaní obžalovaného nastal skrat,“ robil sa dôležitým psychológ počas súdneho procesu. „Opustila ho budúca manželka a on sa potom mstil ostatným ženám.“ O chvíľu si prítomní vypočuli rozsudok. Boris zbledol a zalial ho studený pot. Vlhkými očami pozrel na ľudí v miestnosti.

„Ja som tie vraždy nespáchal,“ vyriekol trasúcim sa hlasom. „Som nevinný! Poslednej obeti som sa snažil pomôcť, chcel som jej zastaviť krvácanie...“ Borisove slová sudcu nepresvedčili. Mal predsa v rukách dostatočné dôkazy – odtlačky prstov, vlasy, jeho krv na rukáve jednej z obetí a hlavne motív pre zákernú pomstu.

„Ty jeden klamár! Ty úchylný maniak!“ vykríkla ktorási žena piskľavým hlasom a prevŕtala Borisa nahnevaným pohľadom. „Zaslúžiš si skapať na elektrickom kresle!“

„Obesiť, obesiť! Priamo tu, pred nami!“ pridala sa k nej suseda. Tie slová bodali Borisa priamo do srdca. Alena tiež na tom nebola lepšie. Po vynesení rozsudku sa jej zahmlilo pred očami. Chcela vyskočiť z lavice, no Richard ju zadržal.

„Všetko sa určite vysvetlí,“ zašepkal jej do ucha. Iba on veril priateľkiným slovám o Borisovej nevine. Matúš, sediaci vo vedľajšom rade, venoval Alene pohľad plný pohŕdania. Spokojní ľudia začali pomaly odchádzať zo súdnej siene. Bodaj by tomu bastardovi v base riadne ubližovali! priali si. Chvalabohu, že toho zákerného maniaka strčia za mreže! tešili sa. Keď však bola o necelý mesiac nájdené ďalšia znetvorené telo, znova sa ich zmocnili obavy. Ktorý šialenec zabíja mladé dievčatá?

Zúfalá Alena sa opäť vybrala na políciu. Vyšetrovatelia ani teraz nebrali slová nešťastnej dievčiny vážne.

„Milá slečna, mňa Vaše zázračné schopnosti nepresvedčia. Aké máte pravdivé dôkazy, že muž vo výkone trestu nie je skutočným vrahom?“ vypočula si niekoľkokrát. Medzitým poslal páchateľ do večných lovíšť ďalšiu obeť. Mladú ženu, vracajúcu sa od kamarátky.

„Preboha, čo sa ti stalo?“ vyriekla Soňa prekvapene po Matúšovom návrate z práce, keď na rukáve jeho košele zbadala zaschnutú krv. Priprav sa na najhoršie! vyškieralo sa na Soňu päť hnedých kvapiek. O krátky čas už budeš voňať fialky odspodu!

„Porezal som sa pri krájaní jablka,“ odvetil Matúš pokojne, vyzliekol si zašpinený kus odevu, pritiahol si priateľku k sebe a začal jej netrpezlivo rozopínať gombíky na blúzke.V tom okamihu prestala Soňa myslieť na predošlú udalosť. Úplne sa oddala Matúšovým žiadostivým dotykom. Stopercentne verila priateľovmu tvrdeniu. Verila slovám nebezpečného maniaka, ktorý sa dokázal výborne pretvarovať.

Tiež víkend prežila dvojica vo víre prudkých vášní. Ich nahé telá sa od seba takmer neodtrhli. Mladá žena ale netušila blížiacu sa katastrofu.

„Maj sa pekne, drahá moja,“ pozdravil muž Soňu v pondelok ráno pred odchodom do roboty. Pobozkal ju na pery a nastúpil do auta. V tej chvíli sa Alena strhla zo spánku.

„Zavolám ti neskôr, som objednaná ku kaderníčke,“ oznámila jej sestra, keď konečne zdvihla telefónne slúchadlo. Na ďalšie zvonenie nereagovala. V kaderníctve, najbližšom pri Matúšovom dome, ostala Alena bezradná. Znova si prezrela zákazníčky. Kde je Soňa? zľakla sa. Vlhkými očami pozrela na hodinky. Už je čas odísť do školy, uvedomila si.

Soňa bola s novým účesom mimoriadne spokojná. Aj doma, v kúpeľni pred zrkadlom, obdivovala svoju husté vlasy. Pritom si spomenula na odloženú videokazetu v Matúšovej pracovni. „Idem ju vrátiť,“ povedala si nahlas.

Alena počas prednášok strašne trpela. Strach jej sťahoval hrdlo a zvyšoval srdečný pulz.

Soňa vošla do izby. Jej čuchové bunky ihneď zaregistrovali nepríjemný smrad. Zápach, pripomínajúci márnicu. Pomaly otvorila periniak... A musela utekať na záchod. Ledva vládala zájsť do obývačky. Aj tam ju čakalo nemilé prekvapenie. Päť rozličných náušníc. Patrili obetiam, prečítala si Soňa priložený lístok. Prečo som Alene neverila? Prečo som si robila posmech z jej schopností? Zrazu zastalo pred domom auto. Mladá žena podišla k oknu. Ďalší šok. Och nie, to je on, on sa vrátil! A na vedľajšom sedadle leží... Preboha veď to je... Pri pohľade na oceľový nástroj pomsty dievčina takmer padla do mdlôb. Pozbierala všetku silu, ktorá ostala v jej krehkom, štíhlom tele a rozbehla sa k zadnému východu. Zamknuté dvere. Soňa do nich zlostne kopla. Ja som ale sklerotička! rozjasnila sa jej v tej chvíli myseľ. Kľúč predsa leží v obývačke pri televízore. Znova vošla do izby. „Kde len môže byť?“ zašepkala zúfalým hlasom. „Kde je ten poondiaty kľúč?“ Vtom ju Matúš silno schmatol.

„Pekný deň Sonička! Chvíľu sa s tebou pohrám!“ pozdravil prestrašenú ženu. „Otoč sa!“ pokračoval prísne. „Poznáš tohto muža?“ zamával jej pred očami fotografiou. Soňa nebola schopná povedať jediné slovo. V pamäti sa jej vynorila spomienka na muža v putách, sľubujúceho pomstu.

„Vieš moja drahá,“ pohladil Matúš trasúcu sa Soňu po líci, „mnoho väzňov má kamarátov vonku. Sledujem ťa už takmer desať rokov. Rástla si mi pred očami. Ktovie, ako sa darí chudákovi Borisovi. Možno ho práve teraz obžierajú v base potkany.“ Keď ju žiadostivo pobozkal, prešla ňou vlna odporu. Ten jeho nechutný, vlhký jazyk! „Teraz je rad na tebe, zaškľabil sa Matúš. „Ďalší motýlik do mojej zbierky. Dúfam, že si všetko pochopila!“ Dievčina súhlasne prikývla a strach jej vohnal do očí slzy. Mala som Alene veriť! vyčítala si v duchu.

„Niééé!“ zvrešťala zrazu na plné hrdlo a prudko sa Matúšovi vytrhla. „Prosím pomôžte mi,“ oslovila zdeseného šoféra, ktorý ju takmer zrazil pri prebiehaní cez cestu. „Pomôžte mi!“ zopakovala prestrašene, keď na krku pocítila horúci Matúšov dych a chladnú oceľ sekery. Šofér ju bleskovo vtiahol dovnútra. Matúš stihol iba zlostne buchnúť do kapoty. Potom stál chvíľu na ceste, s ľavou rukou zovretou v päsť. Na vražedný nástroj v jeho pravej ruke dopadali lúče poludňajšieho slnka.

Večer vtrhli do Matúšovho domu strážcovia zákona. Hľadaný sa však kamsi vyparil.

Mladá Soňa prežívala najstrašnejšie obdobie. Bála sa sama vychádzať na ulicu a tiež doma s ňou vždy musel niekto ostať. Polícia sa darmo snažila vypátrať miesto Matúšovho pobytu. Alena cítila hnev, smútok a rozčarovanie. Prečo teraz jej zázračná schopnosť nefunguje? Piaty deň neúspešného pátrania jej konečne svitlo.

„Ruky hore!“ zaznel príkaz policajtov po vtrhnutí do jedného bytu v Poprade. Ja sa len tak ľahko nevzdám, pomyslel si Matúš, s úškrnom namieril na chlapov v uniformách zbraň a vystrelil. Vzápätí zaznel jeho škodoradostný smiech. Zranený muž sa chytil za krvácajúci hrudník a klesol k zemi. Vzduchom preletel ďalší náboj. A Matúšov nepríjemný smiech navždy stíchol.

„Stretneme sa v pekle Sonička,“ zašepkal, kým padol mŕtvy na zem.

„Som tak šťastná, že je to konečne za mnou,“ povedala Soňa mužom v uniformách, keď jej prišli oznámiť Matúšovu smrť. „A veľmi ľutujem, že Vášmu kolegovi sa nedalo pomôcť.“

Potichu zatvorila dvere a silno objala sestru. Obom dievčatám tiekli po lícach slzy úľavy.