[Viac o autorke]
[Mohlo sa to skončiť aj inak]
[Básnická tvorba]
[Obľúbené vtipy]
 

Zoznam poviedok
[Darček pre mamu]
[Dovolenka ako sen]
[Drahé korčule]
[Falošný úsmev]
[Hudba v srdci]
[Kvetinka v sivom pekle]
[Micka a havko]
[Nebezpečné stretnutie]
[Pozoruhodný prázdninový príbeh]
[Spomienka na rodinný výlet]
[Šťastný život s mužmi]
[Znamenie vášne]

Hudba v srdci

Z otvoreného okna ošarpanej budovy znela hudba. Renáta stisla kľučku a onedlho sa ocitla v malej, studenej miestnosti.
„Počkaj prosím vonku,“ požiadala ju žena, sediaca na drevenej stoličke, „Helena musí tú skladbu zahrať ešte raz.“ Dievčina sa vrátila na pochmúrnu chodbu. Helene sa dnes veru nedarí, uvedomila si po začutí falošných tónov. Chudák skladateľ sa musí v hrobe obracať. Ani učiteľka určite nie je nadšená. Veď do Heleny vložila toľko nádeje! „Renáta, si na rade,“ prerušil učiteľkin hlas niť súvislých myšlienok. Nádejná hudobníčka opäť nesklamala. Jej oči pozorne sledovali notový záznam a prsty sa šikovne kĺzali po klávesniciach. „Si jednoducho skvelá!“ pochválila ju učiteľka. „Napriek tomu – ešte si tú skladbu precvič. Veď v sobotu máš vystúpenie.“
Zatiaľ čo sa Renáta venovala hudbe, sedela Helena na lavičke v blízkom parku, čítala svoj obľúbený časopis a občas hodila vrabcom omrvinky zo sušienok.
„Tá skladba je otrasne ťažká!“ zvítala sa s priateľkou. „Určite sa ju do soboty nenaučím. Okrem toho - necítim sa dobre, asi budem chorá.“
To mi je ľúto,“ vzdychla si Renáta. „Tak veľmi som dúfala, že pozajtra prídeš na návštevu. Alebo, ak chceš, oslavu zruším.“
„To nie je dobrý nápad,“ zareagovala Helena. „Všetky baby sa už nesmierne tešia. Nebolo by to voči nim spravodlivé.“
„A ďalší víkend budeš môcť?“ pokračovala Renáta v rozhovore.
„Snáď áno,“ znela Helenina odpoveď. „A poriadne to roztočíme!“
Návšteva u lekárky Helenino presvedčenie potvrdila. Dievčina si pozorne vypočula všetky príkazy a zamierila do najbližšej lekárne.
„Mám chrípku,“ oznámila staršiemu bratovi, ktorého stretla pred videopožičovňou.
„Už zase si chorá?“ prevrátil chalan oči. „Prečo neješ viac vitamínov a nechodievaš na čerstvý vzduch? Aj rodičia ti stále hovoria...“
„Prestaň konečne mudrovať,“ zahriakla ho sestra, „lebo našim bonznem, „že si znova blicoval!“
Ani po osviežujúcej sprche neprešla Helenu nepríjemná únava. Ba čo viac – zuby jej začali drkotať, akoby boli na pretekoch. Vydrhla sa čistým uterákom a v útulnej posteli sa zakryla teplou perinou. Zatiaľ čo sa liečila, Renáta navštevovala hodiny klavíra. V piatok už vedela skladbu od Mozarta, Malú nočnú hudbu, zahrať naspamäť. V sobotu, pri kráčaní k Redute, sa jej zmocnila tréma. Čím bližšie k budove prichádzala, tým viac ju cítila. Na generálke sa niekoľkokrát pomýlila a vypočula si nemilosrdnú kritiku. Takmer sa rozplakala. Taká životná šanca, ľutovala v tej chvíli a prekĺzne mi pomedzi prsty!
„Len žiadne obavy,“ prihovorila sa jej učiteľka v šatni, „určite to dokážeš!“
„Vy mi ešte stále veríte?“ spýtala sa nešťastná dievčina so slzami v očiach, „napriek toľkým chybám?“
„Samozrejme, veď ty máš obrovský talent.“ K láskavému povzbudeniu pridala zopár užitočných rád o prekonaní trémy. Srdečný potlesk obecenstva vlial do Renátinej duše nádej. Pomaly si sadla za klavír. Onedlho zaznela nádherná melódia. Ľudia v hľadisku takmer nedýchali. Po dohraní skladby ich potlesk neprestával.
„Máme z teba radosť,“ privítali štrnásťročnú umelkyňu nadšení rodičia.
Chválou nešetrili ani pred jej kamarátkami, ktoré prišli na nedeľnú oslavu narodenín.
„Zahraj aj nám,“ požiadalo ju jedno z dievčat.
„Ktorú skladbu?“ spýtala sa Renáta.
„Tú z vystúpenia,“ odvetila kamarátka. Dievčatá sa pohodlne usadili a započúvali sa do klavírnej hudby. Renátina šikovnosť bola odmenená hlasným potleskom a slovami uznania.
Teraz si dajme nejaké občerstvenie,“ navrhla oslávenkyňa. O chvíľu sa vrátila s obloženými chlebíkmi. Čas rýchlo uplynul. V Renátinej izbe ostala kopa špinavého riadu.
„Pomôžeme ti,“ ponúkli sa kamarátky. „Predsa nestráviš celý večer pri dreze.“
„Zvládnem to aj sama,“ usmiala sa na ne. „A ešte raz vďaka za darčeky.“
Ďalšiu nedeľu sa vybrala s Helenou do prírody. Trasa so Železnej studničky na Kolibu dávala Helene riadne zabrať.
„Oddýchnime si trochu,“ navrhla pri bufete, „už nevládzem.“
Po krátkej prestávke pokračovali miernejším tempom.
„Poď na návštevu,“ pozvala Renáta kamarátku po vystúpení z trolejbusu.
„Veľmi rada,“ potešila sa Helena. A pobrali sa ku vchodu, kde obe bývali. Dievčatá, poznajúce sa od útleho detstva, nemali medzi sebou žiadne tajomstvá. Vzájomne si dôverovali a ochotne si pomáhali. Zdalo sa, že ich spája akási tajomná sila. O dva roky si Helena našla priateľa. Renáta sa úprimne radovala z jej šťastia. Keď sa s ním potom Helena rozišla, bola prvou osobou, u ktorej sa mohlo sklamané dievča vyplakať.
„Bol taký nežný,“ šepkala Helena so slzami v očiach „a tá hnusná mrcha mi ho prebrala. Som úplne zničená!“ Renáta stisla kamarátke ruku.
„Príde ďalší, uvidíš!“
„Ja chcem len jeho,“ zašepkala Helena smutne a nahlas sa rozplakala.
Renáte, ktorej cieľom bolo stať sa vynikajúcou klaviristkou, čas na randenia s chlapcami neostával. Kým jej triedna pripla zelenú stužku nádeje, spoznala niekoľko koncertných sál a vypočula si potlesky uznania. Aj na maturitnom večierku mala úspech. Jej rodičia, pyšne sediaci za stolom, spomínali na malé dievčatko s vrkočom, ako hrá prvé tóny. „Ja nebudem nikdy tak skvelo hrať,“ komentovala kamarátkino vystúpenie Helena. „Radšej prestanem tie lekcie klavíra navštevovať.“
„A nebudeš neskôr ľutovať?...“ snažila sa Renáta zmeniť kamarátkino rozhodnutie.“
„Nemám dosť talentu,“ prerušila ju Helena.
Koncom mája nastala v živote kamarátok dôležitá udalosť. Skúšku dospelosti skladali v ten istý deň. Renáta na strednej ekonomickej škole, Helena na zdravotnej. Obe ukončili štúdium s vyznamenaním. Krátko po maturite si Helena našla nového priateľa a pamiatka na predošlého zapadla prachom.
Ten rok bol júl nesmierne horúci. Slnečné lúče prenikli aj do najmenšej štrbinky a zvieratá, žijúce vo voľnej prírode, trápil smäd. Dievčence využili počasie na pobyt pri vode. Helenin priateľ trávil dni v práci, no každý večer sa vybral na Zlaté piesky. Po zaplávaní si vo vyhriatom jazere odviezol obe do centra – služobným autom, ktoré dostal od šéfa – a venoval sa už iba Helene. Ktorýsi večer boli jeho rodičia v divadle. Ihneď využil situáciu. Priateľka sa jeho bozkom a dotykom nebránila.
Renáte, ktorá najlepšej kamarátke tú lásku srdečne priala, známosti s chlapcami stále nechýbali.
„Chcem sa venovať kariére,“ odvetila pri každej pichľavej poznámke. „Zatiaľ nemám na chalanov čas.“ Jedného augustového dňa, keď ju mama poslala do obchodu, svoj názor zmenila. Kým prišla k pokladni, prečítala takmer polovicu novín. A vôbec si nevšimla, že hnedovlasý chlapec, stojaci za ňou, ju neustále pozoruje. Pomaly vyložila tovar z košíka na posúvací pult.
„Päťdesiattri štyridsať,“ oznámila predavačka tlmeným hlasom. Dievča nazrelo do peňaženky.
„Mám iba päťdesiat,“ odvetilo, „nechám Vám tu jeden jogurt.“ Vtedy zasiahol hnedovlasý mládenec.
Večer sa s ním Renáta stretla pred kinom.
„Nechceš ísť ku mne?“ spýtal sa jej po skončení napínavého filmu, vychádzajúc z budovy.
„Dnes už nie,“ sklamala ho, „som strašne unavená. A v nedeľu mám vystúpenie, musím byť vo forme.“ Viktor ju odprevadil na zastávku.
„Prídem sa na teba pozrieť,“ sľúbil, keď zbadal blížiaci sa autobus. Renáta sa ledva dočkala víkendu. Sobotňajšie predpoludnie strávila u tety, zručnej krajčírky.
„Tak, ako sa cítiš?“ spýtala sa teta, keď si jej neter obliekla dlhé béžové šaty. Renáta ju namiesto odpovede srdečne objala a ešte chvíľu sa obdivovala v zrkadle. Šaty jednoduchého strihu, obopínajúce skvelú postavu, jej vynikajúco pristali.
Keď v nich v nedeľu vstúpila na javisko, na tvárach prítomných mužov sa objavil úsmev, ženy pocítili závisť. Mladé dievča si sadlo ku klavíru a jeho prsty začali šikovne behať po klávesniciach. Po doznení skladby nastalo ticho, ktoré onedlho prerušil mohutný potlesk. Renáta zahrala nadšenému obecenstvu ešte jednu melódiu. Potom vzala do ruky mikrofón a vyriekla niekoľko slov vďaky. Vzápätí v hľadisku zbadala Viktora. Chlapec sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala. Z javiska odišla šťastná, ladnými, pomalými krokmi.
„Bola si perfektná,“ zašepkal Viktor o polhodinu pred Redutou a jemne sa dotkol jej gaštanových vlasov.
„Ďakujem,“ usmiala sa Renáta. „A preto svoje úspešné vystúpenie ihneď oslávim. Môže ísť Viktor s nami?“ obrátila sa k otcovi. Muž súhlasne prikývol.
Po príjemnom posedení v útulnej kaviarni odprevadil chlapec rodinu k autu a tam sa s ním Renáta rozlúčila.
„Nejako si zmenila názor,“ podotkol otec vonku.
„Mám Viktora rada,“ zareagovala dcéra a na jej peknej tvári sa objavil úsmev. Krátko po televíznych správach zazvonil v byte telefón. Renáta zdvihla slúchadlo a predstavila sa.
„Prepáč, že som ťa neprišla pozrieť,“ začula Helenin hlas. Ale pri Andrejovi som úplne zabudla na čas.“
„Vôbec sa nehnevám,“ potešila ju Renáta. „A odkedy mám priateľa, tak ťa úplne chápem.“
O týždeň prijala Viktorovo pozvanie na návštevu. Jeho rodičom sa sympatická, rozumná dievčina zapáčila. No nezbednej sestre, ktorá bola v najväčšom rozkvete puberty, sa zdala príliš vážna.
Od októbra začala Renáta študovať na vysokej škole, kde si zlepšila hudobné znalosti. Vo voľnom čase dávala súkromné hodiny klavíra, stretávala sa s priateľom a najlepšou kamarátkou a neminuli ju ani úspechy na koncertoch. Helena sa zamestnala ako zdravotná sestra v detskej nemocnici. Osudy malých pacientov ju veľmi trápili, preto sa im pobyt v smutných priestoroch snažila spríjemniť. Hre na klavír sa už nevenovala, chvíle voľna prežívala najmä s priateľom.
Prvú decembrovú sobotu sa vybrala na diskotéku, osláviť svoje devätnáste narodeniny. Pomalé skladby pretancovala v Andrejovom náručí, na poloprázdnom parkete. Renáta a Viktor zatiaľ sedeli v bare, držiac sa za ruky.
„Ďakujem za pozvanie,“ povedala Renáta, kráčajúc k šatni.
„Niet za čo,“ zareagovala Helena, „veď lístky som dostala zadarmo. „Od bratranca, pracuje tu ako čašník.“ Cesta preplneným ranným autobusom sa podobala hororu. Oslávenkyni a jej priateľom to však náladu nezhoršilo.
Pred Silvestrom odcestovala s Andrejom do Vysokých Tatier. Mladá dvojica trávila dni v zasneženej prírode a do útulnej hotelovej izby sa vracala až večer. Pobyt na čerstvom vzduchu pridal Helene na kráse. Chlapec bol do nej čoraz viac zamilovaný. Svoje city jej dokazoval každú noc a Helena mu ich vždy opätovala. Zdalo sa, že ich šťastie je nekonečné. Lenže jedného februárového dňa krutý osud ich vášnivú lásku ukončil.
„Helena, máš telefón,“ začula dievčina pokojný hlas staršej kolegyne. Dlhou, nevyhriatou chodbou sa pobrala do kancelárie. Päťročné dvojičky – dievčatko a chlapček ostali v postieľkach.
„Helena je super,“ prehovorilo dievča po chvíli.
„Máš pravdu,“ súhlasil brat. Po Heleninom návrate si deti nič nevšimli. Mladá dievčina im pomaly dočítala rozprávku o zakliatom kráľovstve, pohladila obe po kučeravých vláskoch a potichu vyšla z izby. Až v kancelárii dala voľný priebeh krutému žiaľu. Očná špirála, vianočný darček od priateľa, jej zmiešaná so slzami kvapkala na bielu rovnošatu a zanechávala na tvári modré čiary. Plakala tiež počas celého pohrebu, ktorý sa konal o niekoľko dní.
„Tak veľmi som Andreja milovala,“ zašepkala po skončení smutnej ceremónie „a už nikdy sa nevráti!“ Matka nebohého ju objala okolo pliec.